Predpovedaný pád môjho 13. letu
"V tú chvíľu som už vedel, že toto nie je sen! Z tohto sna sa už nezobudím... Dostával som varovania a napriek tomu som nasadol na palubu lietadla, o ktorom som vedel, že dnes spadne..."
Predtucha a
Krvavá Realita
"Ak by si vedel, že dnes je tvoj posledný deň, žil by si inak?" Táto otázka mi preblesla mysľou, keď sa lietadlo s mohutným trhnutím prepadlo do prázdna. Bol to ten moment, ktorý sa zmenil z nočnej mory na realitu. Sedel som pri okne, díval sa do tmy a cítil som, že sa blíži niečo neodvratné. Z tohto sna sa tentokrát nezobudím...
Táto otázka vo mne rezonovala dlhé roky, ale nikdy som ju nevnímal ako niečo, čo by sa ma mohlo skutočne týkať. Bral som ju skôr ako filozofickú hru – úvahu o tom, čo by som zmenil, keby som vedel, že môj čas sa blíži. Všetko sa však zmenilo jedného dňa, keď som sa ocitol na palube svojho 13. letu s cieľom do Kataru.
"Sedím pri okne a pozerám von, kde je čierno-čierna tma. Po chvíli vidím v diaľke svetielka pevniny. Je 20 minút do pristátia. Klesáme..."
Z razu sa celé lietadlo začalo triasť a behom sekundy sme sklesali o desiatky metrov. Tento prvý voľný pád trval asi tri sekundy. V momente sa rozsvietila signalizácia, aby sme sa pripútali, zhasli sa svetlá a pokračovali v kontrolovanom klesaní. Po pár minútach... Znovu! Ďalší voľný pád, ktorý tento raz trval päť sekúnd. Lietadlo sa triaslo, cestujúcim popadali všetky veci pod sedadlá a do uličky. Sme asi 300 metrov nad zemou, detailne vidím cesty, autá a domy.
Po pár sekundách nasledoval tretí voľný pád a lietadlo sa rýchlosťou voľného pádu zrútilo na runway. Lietadlo explodovalo a na ploche ostali len trosky, oheň a telá ľudí. Pozeral som sa na to z tretej osoby, akoby som lietal nad ohnivou dráhou.
"Zobuď sa! Kamil, zobuď sa!" hovoril som si v mysli po tom, čo som videl svoje mŕtve telo v troskách horiaceho lietadla.
OBRAZ I — INTRO VIZUÁL Originálna archivovaná vizualizácia nočného letu klesajúceho v prachu katastrofických turbulencií.
Od cyklistického pádu v 60 km/h až po palubnú vstupenku osudného trinásteho letu.
Tieň Tragédie &
Prekliata Trinástka
Vtom ma vytrhlo zo sna! Zliaty potom, kŕče vo svaloch a pred očami len horiace lietadlo. Je 3:40 ráno. Zobúdzam sa v Prahe, odkiaľ o 7 hodín odlietam do Južnej Afriky. Spotený a rozklepaný kráčam do kúpeľne, kde si umývam tvár studenou vodou. Pozerám do zrkadla a hovorím si: "To čo bolo? Fuj, aký otrasný sen."
Po chvíli si znovu ľahnem. Zatvorím oči a do pár sekúnd som tam znova. Znovu na horiacej runway. Vidím, ako desiatky hasičských áut valia vodu na trosky lietadla, ako záchranári spisujú a konštatujú, že let nikto neprežil. Správa sa okamžite šíri celým internetom a správami. "Pri dnešnom lete do Kataru zahynul v priebehu pár týždňov už druhý slovenský sprievodca."
Pred pár týždňami mi totižto v reále tragicky zomrel kolega, sprievodca z cestovnej kancelárie Bubo, Martin Hrnko, ktorý aj so svojou sestrou a matkou zahynuli pri katastrofálnom páde lietadla Boeing 737 MAX v Keni. Tá bolesť a tieň smrti boli čerstvé, skutočné. Vidieť rovnaký scenár so mnou v hlavnej úlohe bolo desivé. V tom sne som videl, ako táto správa obletela cestovku, ako sa dostala k mojej rodine a známym. Bolo zvláštne to všetko vidieť po tom, čo tu už nie ste.
Znovu som sa prebudil. Išiel si umyť tvár a rozmýšľal, čo malo toto znamenať. O pár hodín ma čaká let do Kataru, odkiaľ pôjdem sprevádzať zájazd do Afriky. Mám toto brať ako varovanie? Stane sa mi niečo, ak dnes poletím? Mám vôbec letieť? A mám vlastne na výber? Čo mám urobiť? Mám zavolať do cestovky, že som mal sen, že dnes v Katare spadne lietadlo? A čo keď nespadne? Kto bude platiť nové letenky? A čo keď spadne? Vyhol by som sa smrti len kvôli tomu, že som to videl pár hodín predtým, než sa to stane? Kto mi bude veriť?
Zaspať som sa už bál – nechcel som sa znovu vrátiť do toho sna. Do svitania som len bdel. Stres sa každou chvíľou stupňoval. Ráno som bol taký nervózny, že som mal celý žalúdok stiahnutý. Snažil som sa zabudnúť na ten sen a myslieť na niečo iné. Po pár minútach bolo všetko ok a strach odišiel. Žalúdok sa napravil a ja som sa mohol v kľude najesť.
Keď zrazu ma znovu prepadol ten sen a pred očami som mal celý ten scenár. Nevedel som sa ho zbaviť, zas mi stiahlo žalúdok a rozklepali sa nohy. Znovu som sa aktívne snažil zmeniť myšlienky a zbaviť sa týchto predstáv. Upokojilo sa to.
O pár minút vošla do kuchyne bratova priateľka, ktorej som sa rozhodol povedať o tomto mojom sne. Ostala prekvapená, ale snažila sa ma uistiť, že všetko bude dobré.
Mrazivý Protivietor &
Dvojité Zbohom
"NIE! Všetko bude dobré," hovorím si nahlas. Ak sa má niečo zlé udiať, prosím, nedovoľ mi nastúpiť do toho lietadla, prosil som Vesmír. Odišiel som autobusom na letisko. Je hodina do odletu. Listujem si svoj Instagram, kde môj posledný príspevok je z letu spred 3 dní, keď som letel z Budapešti do Prahy a vyfotil krásne biele oblaky s popisom: "Pozdravujem z oblakov." Keď som si to spojil s mojím dnešným snom, všetko mi začalo do seba zapadať. Okamžite som ten príspevok vymazal...
Rozbúšilo sa mi srdce a uvažoval som, čo idem teraz robiť. Je čas boardingu! Mám ísť? Alebo ostávam a musím si kúpiť dva nové lety, ktoré ma vyjdú na 1 200 eur, ktoré nemám? Prosím všetkých svojich strážcov, aby prišli ku mne a ochraňovali ma celú cestu.
Pristupujem k prepážke, podávam pani palubenky a ona mi hovorí nečakane pomaly a dvakrát: "Thank you and welcome Mr. Juhaniak, Mr. Kamil Juhaniak." Bolo to zvláštne, vtom mi prebleslo hlavou, že prečo dvakrát vyslovila moje meno? Má to byť ako vitaj a dovidenia, Kamil? Ako prvé a posledné zbohom?
Prechádzam preskleným tubusom (nástupným mostom), ktorý končí vstupom do lietadla. Je to kompletne uzatvorený, hermetický priestor, kde nefúka a je takmer nemožné, aby v ňom fúkalo. No v tej sekunde som na svojej tvári a celom tele pocítil silný, mrazivý protivietor. Tlačil ma fyzicky dozadu, preč od lietadla. Zastal som ako primrazený. Obzrel sa za seba, kde som v diaľke videl kráčajúcich cestujúcich smerom ku mne. Nikto iný vietor necítil, všetci šli úplne pokojne.
Zhlboka som sa nadýchol. Pristúpil k dverám lietadla Boeing 787, pravou rukou pohladil studenú kovovú konštrukciu trupu lietadla – to je môj ochranný rituál – a šiel som sa posadiť na sedadlo 18K.
Sedadlo 18K, Let QR 292
Originálna fotografia palubnej vstupenky z osudného dňa 11. mája 2019. Boeing 787 Dreamliner spoločnosti Qatar Airways z Prahy do Dauhy.
"Vzlietli sme a ja som bol ohromený dizajnom luxusného Dreamlineru. Všetky obavy zmizli a ja som pokojne zaspal. Celých 5 hodín prebiehal hladký a ničím nerušený let. Až doteraz."
WARNING: TURBULENCE DETECTED Pohľad na krídlo Dreamlineru pri klesaní do nočnej Dauhy. Sekundy pred nečakaným prepadom do turbulencií.
Zrážka so Snom &
Prvý Voľný Pád
Pol hodinu pred pristátím som sa zobudil na hlásenie od kapitána, že začíname s klesaním a máme sa pripútať. Sedím vpravo pri okne, pozerám sa von a vidím čierno-čiernu tmu. Po chvíli vidím v diaľke svetielka z pevniny. To je Katar. Za pár minút pristávame. Na svoj strašný sen som si ani nespomenul...
Keď vtom... začalo triasť celým lietadlom a cítil som, ako lietadlo padá desiatky metrov za sekundu.
Vtom mi prebehol pred očami celý film z môjho ranného sna. Aj v ňom som sedel pri okne, pozeral sa do tmy a zažil prvý voľný pád. Behom sekundy mi stiahlo hrdlo. Srdce začalo búšiť ako zvon.
Po chvíli prichádza druhý voľný pád – omnoho prudší, dlhší, trvajúci niekoľko sekúnd. Lietadlo sa divoko triaslo, cestujúcim popadali všetky veci pod sedadlá a do uličky, kabínou zazneli výkriky rýdzeho strachu a paniky. Sme asi 300 metrov nad zemou, detailne vidím cesty a svetlá áut. V tú chvíľu som už vedel, že toto nie je sen. Z tohto sa už nezobudím...
Všetko mi v tej sekunde zapadlo do seba. Dostal som toľko jasných varovaní – od nočnej mory, cez nešťastné číslo 13, dvakrát zopakované privítanie pri prepážke, až po mrazivý protivietor na gate... a predsa som nastúpil. Nastúpil do lietadla, o ktorom som vedel, že dnes spadne.
Sloboda od Strachu &
Prijatie Konca
N ajbližšie sekundy trvali ako minúty. Položil som si otázku: "Žil by som život inak, keby som vedel, že dnes je môj posledný deň?" Spomenul som si na zážitky po škole, na svoju cyklistickú kariéru, na to, ako som sa dostal k sprevádzaniu, na to, ako mi jednoduché "áno" zmenilo život – kde som taktiež bojoval v rumunských horách. Celý svoj život som si žil štýlom "Choď Ďalej Ako Dovidíš". Užíval som si každý úspech, bezhlavo sa vrhal do životných príležitostí a na všetko som odpovedal ÁNO!
Vlastne celý svoj život som si žil podľa seba, podľa svojho sveta a svojich pravidiel. Keď som sedel na tej palube, uvedomil som si, že som svoj život nepremrhal. Už od školy som si išiel za svojimi snami a cez tvrdé skúšky sa prepracovával stále ďalej a ďalej. Cestoval som po Európe či Afrike a zažil toho viac ako niektorí 50-tnici.
"A aj napriek vedomiu, že dnes zomriem vo veku 25 rokov, ostal som pokojný. V tú chvíľu som prijal smrť. Myslel na rodinu a ďakoval za to, že som mohol žiť tak krásny život."
Strach zmizol. Ostalo len hlboké, priezračné ticho a mier. Dostal som šance, dostal som varovania, no napriek tomu som sa rozhodol nastúpiť – možno je to môj osud, možno mi to malo ukázať, že nikto z nás nemá garantované zajtra, a tak máš žiť život naplno, kým môžeš. A v tú chvíľu na tom sedadle som si uvedomil, že aj keby som mohol vrátiť čas, nezmenil by som na ňom vôbec nič!
AFRICKÁ DIVOČINA — ARCHÍV KAMIL JUHANIAK 
ZÁCHRANÁRNY HORIZONT SNA Keďže po rokoch (presnejšie dnes po 6 rokoch) píšem tieto riadky, je jasné, že k tretiemu voľnému pádu na pristávaciu dráhu v Dauhe nedošlo. Hoci pristátie bolo najtvrdšie a najagresívnejšie, aké som kedy zažil, lietadlo bezpečne zabrzdilo.
Dnes mám na svojom konte vyše sto letov, no tento let zostane navždy hlboko vyrytý v mojej duši. Nie preto, že bol najstrašnejší, ale preto, že ma oslobodil.
Od toho dňa sa nebojím smrti. Užívam si okamihy s vedomím, že neviem, dokedy tu budem a že spoliehať sa na to, že mám ešte fúru času na všetko, je vlastne len taká sebaklamná ilúzia. Smrť nie je zlá – horšie je, že niektorí ľudia ani nežijú. Len prežívajú tie isté stereotypy roky a roky bez toho, aby skutočne preciťovali realitu bytia.
"Ak by som si mal opäť vybrať medzi dlhým, bezpečným, no stereotypným životom a kratším, no naplno prežitým, bez váhania si zvolím cestu, ktorú kráčam dodnes."
TAJOMNÁ DOVOLENKACestu s myšlienkou a životným štýlom, ktorý definuje celú našu agentúru: "CHOĎ ĎALEJ AKO DOVIDÍŠ" – každý jeden deň, naplno a bez obáv.
Removing control,
amplifying reality
Tajomná Dovolenka nevznikla ako bežná cestovka. Vznikla ako nástroj na strategic mental reset. Odstránením detailov, recenzií a plánovania vás staviame tvárou v tvár prítomnému okamihu (Prítomný okamih). Skočte do neznáma a objavte skutočnú slobodu bytia.
Zostaviť Tajomnú Cestu