Vystúpim z autobusu a objíma ma nádherný pohľad na Rumunské Karpaty. Všade ticho a krásna nedotknutá príroda. ´´Noo začína to super´´ (hovorím si). V tom som z diaľky začul Breba, ktorý mi ten pocit načisto zrušil ´´ Taak jdeme támhle! Je to tak 21 kilákú do kopce´´. Tak som sa postavil k svojmu báglu, čupol si, aby som si ho vôbec dokázal nahodiť na plecia a o 26 kg ťažší začal kráčať so skupinkou cez priehradu.
Opäť si moju pozornosť začínala získavať úchvatná panoráma na obrovské jazero a karpatské štíty. Ešte sme priehradou ani neprešli a už mi tŕpli ruky z toho, ako mi batoh tlačí na plecia. Tak som sa obzrel po ostatných, ktorí si kráčali tak spokojne, že mi bolo ľúto tú atmosféru kaziť tým, že by som zastal a naprával si batoh. No keď po dvoch kilákoch som už nemal cit v prstoch, povedal som si, že si ho trošku upravím a váhu rozložím aj na bedrá. “Je to lepšie, môžme ísť vpred”.
Zhruba po 17 km a 5 hodinách som už nevedel, ktorú bolesť si nemám všímať, či tie pľuzgiere na nohách z nových topánok alebo zodraté plecia a bedrá z batohu. Skoro po 7 hodinách prichádzam na čistinku nad riekou kde sme sa utáborili. Kedže som prišiel medzi poslednými, väčšina už mala stany rozložené. V tom som sa nahlas spýtal: “Prosím vás, ktorý z vás je tu Rado? Našiel som ho! Aj s jeho… ´´stanom´´? Keď som videl ten stan, rozmýšľal som, či by mi pod tým prístreškom predsa nebolo lepšie. To bol tak malý stan. Nikdy som tak malý stan nevidel. A to sme doň museli vopchať aj dva 70l bágle. Prišla noc. Nad polohou pri ktorej budem zaspávať som si už hlavu nelámal, kedže sme sa inak ako na chrbát s rukami na stehnách nezmestili.
Nasledujúci deň som sa tešil, že nemusím nikam chodiť a mohol si plniť funkciu stráženia táboriska pred okoloidúcimi Rumunmi. Po troch dňoch sme sa presunuli k jazeru Bucura, kde nás Breb potešil, že tie mušky čo nás doteraz obžierali tam už nebudú. A mal pravdu! Oni tam totiž ani nemohli byť, keďže tam prechádzala víchrica. Celú noc sme s Radom tlačili na steny stanov, ktoré zas tlačili na nás. Vietor bol obrovský. Po pár hodinách sa k nemu pripojila aj mohutná búrka…
Ráno sme sa zobudili do slnečného dňa po ktorom sme zistili, že niekoľkí s nami dnes nepôjdu lebo musia sušiť stany a tiež veci, ktoré sa premočili počas noci. Znovu zasiahol osud a moja funkcia strážcu sa mohla premeniť na účastníka zájazdu. Vyrazili sme naľahko na hrebene krásnych hôr, kde sme mali panorámu na desiatky modrých jazier.
Bol som okúzlený krásnou Rumunskou prírodou, tichom a cestou priestorom i časom. Cítil som sa akoby som sa vrátil o tísice rokov vzad. Žiadny náznak civilizácie, iba ľudia z našej skupinky. Žiadny pojem o čase, pretože mobily sa už dávno vybili. Žiadne sms-kovanie, pretože signál si chytil až keď si sa vrátil zo zájazdu a namiesto četovania sme sa večer medzi sebou rozprávali, čítali si príbehy z knižky ´´Karpatské hry´´od Nevrlého.
A čo som si ešte odniesol z Retezatu? Naučil ma, že nepotrebuješ mať 20 párov topánok, tri šatníky, každý rok nový mobil, či dom tak veľký, že sa v ňom ani nemáš s kým stretnúť. To najdôležitejšie čo človek potrebuje je spomaliť. Žijeme v uponáhľanej dobe, ale čas sa ani trošku nezrýchlil. Je presne rovnako dlhý ako pred tisíc rokmi. Len my si svoju myseľ zahlcujeme a rozptyľujeme zbytočnosťami, ktoré nás odsúvajú od vnímania prítomnosti.
Skús začať tento týždeň úplne inak ako ho zvykneš. Nájdi si novú trasu do práce či školy, vyskúšaj novú kaviareň či reštauráciu, navštív zabudnuté dedinky, ktoré denno denne obchádzaš hlavnou cestou a skús na deň zabudnúť na slovíčko nie a zameň ho za áno. A uvidíš koľko zaujímavých situácii zažiješ aj medzi pondelkom a piatkom. Život je tu a teraz a nikdy nepôjde ani rýchlejšie ani pomalšie, pôjde presne tak, ako si ho zvolíš žiť!